Doručenie kuriérom už od €
Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Slávni rodáci

Sme radi, že Vám na tomto mieste môžeme predstaviť viacero známich rodákov našej obce Kalinkovo. Zoznam budeme postupne dopĺňať. Za spracovanie tejto časti stránky ďakujeme poslancovi Sándorovi Bartalovi.


Ing. Vojtech Szemes, CSc. 
10. 09. 1934 - † 25. 11. 2019

Ing. Vojtech Szemes, CSc.

Vedeli ste že záchranca svetoznámych bratislavských rožkov Béla Szemes pochádzal z našej obce, a hrdo sa k tomu aj hlásil?

Nižšie si môžete prečítať rozhovor s majstrom cukrárského a pekárskeho remesla. Zhováral sa s nim redaktor občianskeho združenia Bratislavské rožky - Pozsonyi kifli niekoľko mesiacov pred jeho smrťou v roku 2019.

"Mimochodom, moja rodina pochádzala z neďalekého Szemetu - Kalinkova a stará mama mi často hovorievala: „Béla, nezabudni, že sme Kalinkovčania - szemetiek vagyunk.“ Doma sme často piekli orechové a makové bejgle a koláče, a ak zostalo trochu cesta a času, otec sa s ním pohral a vytvaroval aj zopár podkovičiek."

Ujo Béla, koľko ste mali rokov, keď ste prvýkrát ochutnali bratislavské rožky?

Mohol som mať tri alebo päť rokov, po takom dlhom čase si už presne nepamätám, ale vtedy deťom často pekávali podobné dobroty. Môj otec pôsobil ako pekár v Bratislave a my sme bývali v Šamoríne. Mimochodom, moja rodina pochádzala z neďalekého Kalinkova a stará mama mi často hovorievala: „Béla, nezabudni, že sme Kalinkovčania.“ Doma sme často piekli orechové a makové bejgle a koláče, a ak zostalo trochu cesta a času, otec sa s ním pohral a vytvaroval aj zopár podkovičiek.

Bolo vám teda predurčené pokračovať v otcových šľapajach a stať sa pekárom?

Bolo nás jedenásť súrodencov, ja som bol najstarší. Otec mal po roku 1945 pekáreň v Dunajskej Strede a ja som si ani nevedel predstaviť svoju budúcnosť bez pekárčiny. Absolvoval som tri triedy meštianky, potom som mal nehodu a zranil som si chrbticu – pošmykol som sa na ľade a spadol na polovicu tehly. Otec ma už ako desaťročného brával so sebou do práce. Mal som asi štrnásť, keď ma – ako zvyčajne – o druhej nadránom zobudil a išli sme do pekárne. Bol som unavený, keďže som deň predtým hral dlho futbal, a tak som pri ručnom tvarovaní žemlí zadriemal. A vtom mi otec zboku strelil poriadnu facku. Potom som dostal ešte jednu, na čo som s plačom vybehol pred pekáreň a zaspal som. Ráno prišla mama, aby o šiestej otvorila obchod a našla ma spať pred vchodom. Povedal som jej, že do pekárne sa viac nevrátim, lebo ma otec vyfackal, hoci som celú noc robil. Vtedy som sa rozhodol, že budem opravárom röntgenových prístrojov.

odborna kniha technologia pekarskej výroby

A stali ste sa ním?

Zašiel som na úrad práce, kde pracovala moja bývalá spolužiačka. Hovorí mi: „Béla, je tu jedna ponuka z Tatier, hľadajú pekára, nechceš byť pekárom?“ Zavolala tam, ponuka bola stále aktuálna. Večer som vyčkal, kým pôjde otec spať – len mame som prezradil, že odídem. Dala mi päťsto korún, hodil som do kufra bielizeň na výmenu, košeľu a oblek, a tak som dorazil na „malú“ stanicu v Bratislave. V Poprade som vystúpil 29. augusta 1949 ráno, na obed som už bol v Hornom Smokovci, kde som sa mal hlásiť v pekárni Wolf. Aj som ju našiel, pred budovou som zbadal prevrátený bicykel a pri ňom kľačiaceho človeka. Spýtal som sa: „Toto je pekáreň Wolf?“ Chlapík mi odpovedal v akomsi nárečí, nerozumel som mu ani slovo, a tak som sa spýtal opäť: „Čo prosím?“ Zopakoval svoju odpoveď, ale ani tentoraz som nerozumel. Bol to učeň, ktorý nevedel čítať ani písať. Bol to chlap ako hora – mimochodom, neskôr sa stal jedným z osobných strážcov prezidenta Zápotockého. Tak som sa stal pekárskym učňom.

Kniha História Slovenského pekárstva

Hoci ste si pekárske remeslo osvojili už doma. Bola to výhoda alebo, naopak, nevýhoda?

Práve v tom čase znárodnili pekáreň. Boli sme štyria učni, dva týždne som čistil plechy. Potom som im povedal, že by bolo škoda zamestnávať ma na takéto práce, keď som syn pekára. Ktosi ma varoval: „Buď ticho, lebo ťa začnú využívať!“ Ale potom mi, samozrejme, pridelili poriadnu robotu. Deväťdesiat percent našej produkcie putovalo do tunajšieho rekreačného strediska, do hotelov, vďaka čomu som nadviazal mnoho nových kontaktov. Keď som chcel napríklad prespať vo vychytenej Zbojníckej chate, za ubytovanie som zaplatil dvomi pecňami chleba. Zostal som tu do októbra 1952, potom ma odvelili do Kežmarku, kde som absolvoval trojdňovú skúšku: v prvý deň bol na programe chlieb, na druhý deň pečivo a na tretí deň cukrárske výrobky. Jeden zo skúšajúcich mi dal poriadne zabrať, lebo dal vypnúť miesič cesta. Ručne, v koryte som musel vymiesiť šesťdesiat kíl chlebového cesta.

Podarilo sa?

So žartom vravievam, že cesto bolo zriedené mojím potom, ale vydarilo sa. Krátko na to ma vedenie v Košiciach oslovilo s tým, že v Pardubiciach funguje škola pre pekárskych majstrov a môžu tam vysielať ľudí. Môj šéf Leštinský za mnou prišiel a povedal: „Vojto, máš tri roky meštianky, choď, uč sa.“ A tam sa nás jeden z učiteľov spýtal, či vieme, ako sa vyrába „bratislavský rožek“. Odpovedal som, že doma ma otec naučil. Na to ma vyzval, aby som na druhý deň spolužiakom ukázal, ako ho treba pripraviť; vyskúšali sme pritom rôzne druhy cesta.

Takže cukrárov ešte učili piecť bratislavské rožky, napriek tomu sa v rokoch socializmu vytratili z regálov obchodov. Prečo?

Začal sa dynamicky rozvíjať priemysel, chodilo sa na exkurzie do tovární v Sovietskom zväze a aj tu sa snažili rozširovať priemyselnú výrobu. Jeden cukrár musel za hodinu vyrobiť osem kilogramov výrobkov a aj pekár musel plniť výrobné normy. Tento trend vôbec neprial ručne vyrábaným produktom. Sortiment pekárskych výrobkoch podliehal centrálnemu schvaľovaniu, a keďže bratislavské rožky sú prácne, pretože sa vyrábajú ručne, vrchnosť vyslala signál, že nič podobné netreba siliť. Navyše plnka si vďaka obsahu tuku vyžadovala relatívne vysoké materiálne náklady, nešlo teda o lacné produkty. V tom čase už boli ceny centrálne regulované. Len pre lepšie pochopenie: za cenu jedného bratislavského rožka som si mohol kúpiť košeľu a za tri oblek.

Kniha Zborník receptúr pekárskych výrobkov

Pardubická škola vám teda nespôsobovala vážnejšie problémy?

Spôsobovala, ale z iných dôvodov. Počas štúdia sme dostávali štipendium, a keď nás preradili pod ministerstvo školstva, museli sme priniesť potvrdenie o príjme rodičov. Môj otec hrdo vystavil doklad, že ako vedúci pekárne zarába mesačne štrnásťtisíc korún. V tej dobe to bol obrovský peniaz. Predvolal si ma riaditeľ, že mi, žiaľ, nemôžu poskytnúť štipendium, lebo otec má vysoký príjem. A potom dodal, že by ma bolo škoda, preto mi radšej zoženie prácu v pekárni, kde si môžem po nociach zarobiť na štúdium.

Dali sa vôbec v tom čase kúpiť bratislavské rožky?

Na Slovensku ich mohli centrálne vyrábať len tri pekárne: v Košiciach, v Piešťanoch (kvôli turistom, ktorí prichádzali do kúpeľného mesta) a v Hornom Smokovci v Tatrách. A ešte jedna cukráreň v Bratislave.  V týchto štyroch prípadoch kompetentní tolerovali nadštandardný počet výrobných hodín. V ponuke zostali vianočky, orechové a makové koláče, lekvárové taštičky a bábovky. Croissanty či iné výrobky z lístkového cesta nemali šancu, keďže lístkové cesto je časovo veľmi náročné. Ak chcel niekto zaviesť nový výrobok, prvá otázka – ešte aj v osemdesiatych rokoch – znela, či sa dá jeho výroba mechanizovať a koľko ho možno za hodinu vyrobiť.

Často sa stretávame s názorom, že tajomstvo krehkých bratislavských rožkov tkvie v použití kačacej masti. Čo odporúčate vy?

O použití kačacej masti som počul najmä v dedinách okolo Trnavy, ale v mestských, panských pekárňach používali skôr maslo – používal ho aj môj otec. V 18. a 19. storočí, keď objavili a začali vyrábať bratislavské rožky, margarín neexistoval. Na varenie a pečenie sa používal živočíšny tuk, nanajvýš maslo. Záviselo to aj od toho, čo bolo práve doma.

Ako ste sa po štúdiách dostali späť do Bratislavy?

Z Pardubíc ma poslali nazad do Košíc a môjho tamojšieho šéfa poverili dohľadom nad bratislavskými pekárňami. Mimochodom, išlo o syna Františka Kubača, ktorý bol v 50. rokoch dlhoročným predsedom slovenského parlamentu. Zavolal si ma do kancelárie s tým, že zhora prišlo nariadenie, aby v Bratislave vznikla skúšobná pekáreň. Mal som vybrať bratislavskú pekáreň, ktorá by sa mohla stať „pokusnou“ prevádzkou. Povedal som mu, že ja bratislavské pekárne ani poriadne nepoznám, v tom čase ich bolo približne dvadsaťsedem. Zdvihol slúchadlo: „Marienka, prosím vás, oznámte kompetentným, že pán Szemes navštívi všetky bratislavské pekárne, nech sú mu k dispozícii.“ Vydal som sa teda na obchôdzku; všetky prevádzky som nakoniec ani nenavštívil, no pekáreň na Krížnej ulici sa mi zapáčila, lebo v nej bola miestnosť, kam sa zmestila posteľ, aby som si mohol v prípade potreby oddýchnuť. Túto pekáreň potom vypratali a zamestnancov premiestnili inde. Stál som uprostred prázdnych priestorov, a tak som opäť zašiel za Kubačom s tým, že by si to žiadalo aj základné suroviny. Zodvihol slúchadlo: „Šaňko, prosím ťa, pán Szemes potrebuje základné suroviny, buď mu nápomocný, vezmi ho pod svoje krídla, financie zabezpečíme my.“ Zložil slúchadlo: „Môžeš ísť.“ „Ale,“ pýtam sa ho, „čo mám v tejto skúšobnej pekárni robiť?“ Kubač sa na mňa pozrel a povedal: „Ty si pekársky majster a mňa sa pýtaš? Ja som predsa elektrikár! No, choď už, lebo mám aj inú robotu,“  a s tým ma poslal preč.

Na čo sa potom zameriavala skúšobná pekáreň?

V prvom rade som si vyžiadal zamestnanca, lebo sám by som to všetko nestíhal. Poslali za mnou istého Dezidera Csóku, ktorý po večeroch chodieval na šachové turnaje a bol majstrom maďarského šachového zväzu v Bratislave – dosiahol pekné výsledky. S ním sme chodievali do pekární, kde sa vyskytol nejaký problém s dodržiavaním noriem. Sťažovali sa tam na zlú kvalitu múky, vraj sa z nej nedá piecť. Prišiel som tam, upiekol som, čo bolo treba, a keď som sa im lepšie pozrel na prsty, vysvitlo, že kradli. Niekde viac, inde menej, ale väčšina problémov pramenila práve z krádeží. A ja som stúpal po kariérnom rebríčku: v 80. rokoch som žil niekoľko rokov v Moskve; zastupoval som československý potravinársky priemysel v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). A po nežnej revolúcii sme založili Cech pekárov a cukrárov Slovenska a mňa zvolili za jeho predsedu.

Kto si po roku 1989 prvý uvedomil, že z regálov obchodov zmizli bratislavské rožky?

Viacerí mi pripomínali, že Bratislavčania by mali poznať bratislavské rožky, a tak sme sa pustili do ich popularizácie. Dostal som nápad: usporiadajme súťaž, aby sa pekári a pekárski učni naučili opäť piecť bratislavské rožky, lebo v bežných pekárskych školách sa to nevyučovalo – podľa mojich informácií len na jednom mieste v Bratislave. Zašiel som za riaditeľom Incheby, že by sme chceli každý rok organizovať stredoeurópsku súťaž o najchutnejší bratislavský rožok. V roku 2006 nám riaditeľ poskytol celú výstavnú halu. Dnes je situácia taká, že len v Bratislave existuje 10 – 15 výrobcov bratislavských rožkov. Hoci na začiatku mnohí z cechu hovorili: „Pán Szemes, z toho nič nebude.“ Ale mňa tieto názory len ďalej motivovali a povzbudzovali

Kniha chlieb náš každodenný

Prečo ste považovali za potrebné zapísať bratislavský rožok do Registra zaručených tradičných špecialít Európskej únie?

Zo Slovenska aj zo zahraničia ma vyhľadalo zopár ľudí s tým, že bratislavský rožok pôvodne nie je bratislavský, ale viedenský, čiže ide o „wiener kipferl“. A ja som ich presviedčal, že nie je viedenský, ale tradičný bratislavský. Druhým dôvodom bolo, že keď človek v prvých rokoch 21. storočia zašiel na bratislavské vianočné trhy, videl, že pod názvom bratislavské rožky sa predávali rožky plnené tvarohom a lekvárom. A mňa išlo rozhodiť od jedu; povedal som im, že toto veru nie je to, čo si myslia, ale dostal som odpoveď, že na bratislavské rožky má každý svoj špeciálny recept. Niekoľkokrát som sa im snažil dokázať svoju pravdu, ale potom som sa rozhodol hľadať oficiálne možnosti. A tak sme objavili katalóg zaručených tradičných špecialít EÚ, ktorého cieľom je zachovanie tradičných miestnych receptúr.  

Ako prebiehal proces registrácie? Boli vznesené nejaké námietky?

Celý registračný proces trval tri alebo štyri roky a prišlo veľmi veľa pripomienok – najmä z Maďarska, ale svoje návrhy poslali aj Rakúšania a Nemci. Mal som totiž základné kritérium, aby 50% tvorilo cesto a 50% plnka. Maďarskí kolegovia navrhovali pomer 60:40, hovorili mi: „Ujo Béla, s takýmto pomerom sa veľmi ťažko tvaruje cesto.“ Odpovedal som im, čert to ber, nie že na tom stroskotá celá registrácia. Zato ešte my v Bratislave môžeme používať pomer 50:50. Bratislavský rožok je zaregistrovaný, a to je podstatné. Táto registrácia veľmi výrazne zvýšila záujem o bratislavský rožok, lebo ho dodnes vyrábajú, poznajú a čo je najdôležitejšie – konzumujú.

/rozhovor: István Veres, fotografie: Braňo Bibel

Životopis:
Ing. Vojtech Szemes, CSc. 
10.9.1934 - † 25.11. 2019

Ing. Vojtech Szemes, CSc.

Pochádzal z mlynsko-pekárskej rodiny Szemesovcov. Dedo bol mlynárom a otec pekárom – živnostníkom, ktorý do roku 1938 väčšinou pracoval u bratislavských pekárov, a neskôr sa osamostatnil. Samozrejmosťou bolo, že aj on ako najstarší syn z 11 detí bude tiež pekárom, veď už ako 12 – 13-ročný musel pomáhať otcovi v pekárni. Vyučil sa vo Vysokých Tatrách v Novom Smokovci v pekárni Volf a tovarišské skúšky skladal v Kežmarku. Po absolvovaní majstrovskej pekárskej školy v Pardubiciach v roku 1954 prišiel do Bratislavy, bol poverený zriadiť Výskumnú pekáreň, ktorú viedol do roku 1963. V tom období uvádzal do prevádzky aj nové pekárne v Turej Lúke, v Martine a v Ilave. V rokoch 1964 až 1966 pracoval v Prahe, najskôr na Ministerstve potravinárskeho priemyslu, potom na Generálnom riaditeľstve mlynov a pekární. V roku 1966 sa vrátil do Bratislavy na novovznikajúce Povereníctvo potravinárskeho priemyslu, ktoré sa po dvoch rokoch zlúčilo s poľnohospodárstvom. V roku 1970 bol vymenovaný za technického riaditeľa na Generálnom riaditeľstve mlynov a pekární na Slovensku, kde pôsobil do konca roku 1980. V rokoch 1981 až 1985 pôsobil v Moskve ako československý expert potravinárskeho priemyslu. Od júla 1985 až do konca roku 1988 bol výrobno-obchodným riaditeľom na Generálnom riaditeľstve mlynov a pekární, až do zrušenia tejto organizácie.

Popri zamestnaní absolvoval Rezortnú vysokú školu potravinárskeho priemyslu, Chemicko-technologickú fakultu SVŠT, špeciálne štúdium na VŠE v Prahe pre zahraničné služby a vedeckú ašpirantúru a získal vedeckú hodnosť. Počas rokov 1962 – 1985 bol spoluautorom troch odborných kníh – učebníc a napísal približne sto odborných článkov do domácej i zahraničnej odbornej tlače. Po zrušení generálneho riaditeľstva viac ako dva roky pracoval na Ministerstve poľnohospodárstva a výživy SR ako vedúci útvaru kvality a normalizácie a v roku 1991 sa osamostatnil. Bol majiteľom i spolumajiteľom viacerých menších pekární a jednej priemyselnej pekárne. Viac ako dva roky bol riaditeľom Záhoráckych pekární a cukrární, a. s., a ďalšie dva roky predsedom predstavenstva. Je zakladateľom Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov, zakladateľom Cechu pekárov a cukrárov západného Slovenska, kde pôsobil 18 rokov ako cechmajster až do roku 2013. Podieľal sa aj na založení Slovenskej živnostenskej komory a 10 rokov bol členom Rady slovenského živnostenského zväzu. Postupne do roku 2000 opustil pôsobenie vo výrobnej sfére a naplno sa začal venovať vzdelávaniu pekárov, písaniu odborných kníh, učebníc a vydavateľskej činnosti. Súčasne pôsobil aj ako súdny znalec v odbore potravinárskych technológií a strojov. Za uplynulé obdobie, najmä však po roku 1989, napísal alebo sa autorsky podieľal na viac ako 25 odborných knihách a vydával odborný časopis PEKÁRSTVO CUKRÁRSTVO. Vyškolil – rekvalifikoval viac ako tisíc pekárov a 170 pekárskych majstrov.Je zakladateľom slovenskej pekárskej odbornej literatúry. Jeho jediná dcéra tiež bola pekárkou a vnuk, inžinier, pekár, vedúci testovacej pekárne na strednom Slovensku a je už šiestym pokolením v mlynsko-pekárskej rodine Szemesovcov.

Za svoju prácu a pôsobenie získal mnohé ocenenia doma i v zahraničí, ako napríklad:
- Najlepší pracovník potravinárskeho priemyslu v roku 1962
- Zaslúžilý pracovník mlynského a pekárskeho priemyslu v roku 1985
- Zaslúžilý pracovník poľnohospodárstva a výživy v roku 1986
- Zlatý odznak zakladateľa Slovenského živnostenského zväzu v roku 2001
- Zlatá medaila Ministerstva pôdohospodárstva SR v roku 2004
- Bronzová a strieborná medaila FAO v roku 2006 a 2011
- Rád Svätého Ambróza so šerpou udelený vo Viedni v roku 2008
- Čestný titul „Majster cukrár Českej republiky“ v roku 2008

Ing. Szemes Béla, CSc. 
1934. 09. 10. 2019. 11. 25

A világhírű pozsonyi kifli megmentője Szemes Béla bácsi büszkén vállalta szemeti származását!

Az alábbiakban egy beszélgetést közlünk amelyet a Pozsonyi kifli pt szerkesztője készített a híres pék és cukrász mesterrel néhány hónappal a halála előtt 2019.-ben.

"A családom egyébként a közeli Szemetről származott, nagyanyám mondogatta is: Béla, ne felejtsd el, hogy szemetiek vagyunk".

Otthon tehát gyakran sütöttek diós és mákos bejgliket, kalácsokat, és amikor maradt ki a tésztából, és volt egy kis idő, édesapám eljátszogatott vele: formázott néhány pozsonyi patkót is."

Béla bácsi hány éves korában evett először pozsonyi kiflit?

Hogy én akkor három, vagy ötéves voltam, azt ennyi idő távlatából már nem tudom megmondani, de gyerekeknek abban az időben ilyeneket szívesen sütöttek. Édesapám akkor Pozsonyban volt pék, mi pedig a közeli Somorján éltünk. A családom egyébként a közeli Szemetről származott, nagyanyám mondogatta is: Béla, ne felejtsd el, hogy szemetiek vagyunk. Otthon tehát gyakran sütöttek diós és mákos bejgliket, kalácsokat, és amikor maradt ki a tésztából, és volt egy kis idő, édesapám eljátszogatott vele: formázott néhány pozsonyi patkót is.

Tehát adott volt, hogy átvegye apja hivatását?

Tizenegyen voltunk testvérek, köztük én a legidősebb. Apámnak 1945 után péksége volt Dunaszerdahelyen, én pedig nem is igazán tudtam máshogy elképzelni a jövőmet, minthogy pék legyek. Kijártam három osztályt a polgári iskolában, aztán volt egy balesetem a gerincemmel, elcsúsztam a jégen, ráestem egy fél téglára. De apám már tízévesen vitt magával dolgozni. Valahogy tizennégy éves koromban történt, hogy szokás szerint felkeltett hajnali kettőkor, mentünk a pékségbe, aznap viszont fáradt voltam, mert előző nap sokáig fociztam, hát ahogy kézzel formáztuk a zsemléket, elszundikáltam. Hát oldalról lekevert nekem egy pofont. Később kaptam még egyet, mire kimentem sírva a pékség elé, aztán elaludtam. Reggel jött anyám, hogy hatkor kinyissa a boltot, látta, hogy ott alszom a bejárat előtt. Mondtam neki, nem megyek a pékségbe, apu felpofozott, pedig dolgozok egész éjjel. Ekkor elhatároztam, hogy röntgenkészülék-javító leszek.

És az lett?

Elmentem a munkahivatalba, egy osztálytársnőm ott dolgozott. Azt mondja, te Béla, van itt egy ajánlat a Tátrából, péket keresnek, nem akarsz pék lenni? Odatelefonáltak, az ajánlat még aktuális volt. Este megvártam, míg apám elmegy aludni, anyámnak mertem csak megmondani, hogy elmegyek. Adott ötszáz koronát, bepakoltam a kofferembe néhány váltás alsóneműt, inget meg az öltönyt, így jöttem Pozsonyba, a Kisállomásra. 1949. augusztus 29-én reggel szálltam le Poprádon, ebédre már Felsőtátrafüreden voltam (Horný Smokovec), a Wolf pékségben kellett jelentkeznem. Meg is találtam, az épület előtt egy fordítva felállított bicikli, mellette térdel egy ember. Kérdezem, ez itt a Wolf pékség? Elkezdett nekem beszélni  valamit tájszólásban, de én abból egy szót sem értettem, mondom mit szeretne? Megismételte, de abból sem értettem egy szót sem. Hát inas volt, se olvasni, se írni nem tudott. Akkora ember volt, mint egy hegy, mellesleg később Zápotocký elnök egyik testőre lett. Így lettem pékinas.

Miközben a pékmesterséget már otthon megtanulta. Ez előny volt, vagy hátrány?

Épp akkor államosították a pékséget. Négyen voltunk inasok, két hétig a tepsiket tisztítottam. Aztán mondtam nekik, hogy hát kár engem ilyesmire alkalmazni, mikor egy pék fia vagyok. Valaki rám szólt „csendbe légy, mert kihasználnak!“ De aztán persze rendes munkát adtak. 90 százalékban az üdülőtelepre, a hoteleknek sütöttünk, kialakultak az ilyenkor szokásos ismeretségek. Ha például a felkapott Zbojnícká chatán akartam egyet aludni, az két kenyérbe került. 1952 októberéig voltam ott, aztán Késmárkra küldtek, három napos vizsgán vettem részt. Első nap kenyér, második nap péksütemény, harmadikon cukrásztermékek. Az egyik vizsgáztató jól megdolgoztatott, mert kikapcsoltatta a dagasztógépet. Hatvan kiló kenyértésztát kellett kézzel kidagasztanom, teknőben.

Sikerült?

Hát ritka lett a tészta az izzadságomtól, úgy mondom viccesen, de sikerült. Aztán nem sokkal később Kassáról, a főnökségről jöttek azzal, hogy Pardubicén van egy pékmester-képző, lehet küldeni továbbképzésre embereket. Leštinský, a főnököm eljött utánam és azt mondta, Vojto, van három polgárid, menj, tanulj. Ott meg azt mondja az egyik tanárunk, tudják önök, hogyan készül az úgynevezett „bratislavský rožek“, vagyis a pozsonyi kifli? Mondtam, hogy édesapámtól otthon már megtanultam. És akkor mondta, hogy akkor másnap megmutathatom az osztálynak, hogyan kell megsütni, többféle tésztából is kipróbáltuk.

Vagyis a cukrászokat akkor erre még megtanították, mégis eltűnt a polcokról a szocializmus éveiben. Miért?

Lendületet vett az iparosodás, jártak üzemeket látogatni a Szovjetunióba, és itt is igyekeztek elterjeszteni az ipari szintű termelést. Egy cukrász egy óra alatt nyolc kilogramm terméket kellett, hogy legyártson, egy pék szintén a teljesítmény normáknak kellett megfeleljen. A kézi készítésű termékeknek ez nagyon nem kedvezett. Központilag hagyták jóvá a pékségek kínálatait, és mivel a pozsonyi patkók munkaigényesek, kézzel készülnek, jelezték, hogy az ilyesmit nem kell erőltetni. Ráadásul a töltelék és a zsírtartalom miatt is relatíve nagy anyagi ráfordítást igényeltek, nem tartoztak az olcsón előállítható termékek közé. Az árak akkor már központilag szabályozva voltak. Csak hogy értsük: egy pozsonyi kifli árán már inget vettem, három kifli árán pedig öltönyt.

A pardubicei mesterképző tehát nem is jelentett nehézséget önnek?

Jelentett, de más miatt. Ösztöndíjjal tanultunk, és miután átsoroltak minket az oktatásügy alá, igazolást kellett vinnünk szüleink bevételéről. Apám büszkén elkészítette a kimutatást, hogy mint egy nagy pékség vezetője, tizennégyezer koronát keres havonta. Ez óriási pénz volt akkor. Be is hívott az igazgató, hogy hát sajnos nem tudnak ösztöndíjat adni, mert édesapámnak magas a bevétele. Aztán hozzátette: kár lenne értem, inkább szerez nekem munkát, ahol egy pékségben éjszakánként megkereshetem a tanulmányokra valót.

Akkoriban lehetett egyáltalán pozsonyi kiflit kapni?

Szlovákiában központilag talán három helyen gyárthatták: egy-egy pékségben Kassán, Pöstyénben a fürdővárosba érkező turisták miatt, a Tátrában pedig Felsőtátrafüreden. Továbbá még Pozsonyban egy cukrászdában.  Ebben a négy esetben tolerálták a központilag megszabottól eltérő gyártási normaórákat. Maradtak a fonott kalácsok, diós és mákos kalácsok, lekváros táskák, illetve a kuglófok. A croissantoknak, vagy egyéb, leveles tésztából készül termékeknek esélyük sem volt, hiszen a leveles tészta nagyon munkaigényes. Ha új terméket akart valaki bevezetni, még a nyolcvanas években is az volt az első kérdés, hogy lehet-e a gyártását mechanizálni, és mennyit lehet belőle egy óra alatt elkészíteni.

Több helyen találkozunk azzal, hogy az omlós pozsonyi kifli titka a kacsazsír. Ön mit ajánl?

A kacsazsír használatát főleg a Nagyszombat-környéki falvakban hallottam, de a városi, úri pékségekben inkább vajat használtak, az én apám is azzal készítette. Amikor a pozsonyi kiflit feltalálták, és elkezdték gyártani, az 1700-as, 1800-as években, margarin nem létezett. Állati eredetű zsiradékokkal főztek és sütöttek, legfeljebb a vaj jöhetett még szóba. Attól is függött, mi volt épp otthon.

Tanulmányai után hogyan került vissza Pozsonyba?

Pardubicéről Kassára küldtek, az ottani főnökömet pedig a pozsonyi pékségek felügyeletének élére helyezték. Mellesleg annak a František Kubačnak a fia volt, aki az 50-es években sokáig a szlovák parlament elnöke volt. Az irodájába hívatott és elmondta, fentről utasítást kapott, hogy hozzanak létre Pozsonyban egy kísérleti pékséget. Azt mondta, válasszak ki egyet a pozsonyi pékségek közül, amely kísérleti pékség lehet. Mondom neki, hát én a pozsonyi pékségeket nem is ismerem, volt belőlük akkoriban talán huszonhét. Felveszi a telefont: Marienka, legyen szíves, szóljon az illetékeseknek, hogy Szemes úr végiglátogatja a pékségeket, álljanak rendelkezésére. El is indultam, mindet aztán nem jártam végig, de a Kereszt utcai pékség megtetszett, mert volt egy helyiség, ahová szépen el tudtam helyezni egy ágyat, ahol pihenhettem. Ezt aztán ki is ürítették, az alkalmazottakat elhelyezték máshol. Ott álltam az üres pékségben, visszamentem Kubačhoz, mondom neki, kellene valami alapanyag is. Felvette a telefont: Šanko, kérlek, Szemes úrnak szüksége lesz alapanyagokra, légy segítségére, vedd a szárnyaid alá, az anyagiakat mi biztosítjuk. Letette a telefont, mehetsz. Na és, kérdezem… de mégis mit kell nekem ebben a kísérleti pékségben csinálnom? Erre Kubač rám néz azt mondja: hát te vagy a pékmester és tőlem kérdezed? Hát én villanyszerelő vagyok! Na, menj, mert más dolgom van – azzal elküldött.

Mivel foglalkozott végül a kísérleti pékség?

Először is kértem egy alkalmazottat, mert egyedül azért azt nem lehetett volna csinálni. Kiutaltak egy Dezider Csóka nevű egyént, aki esténként sakkversenyekre járt, és a pozsonyi magyar sakkegylet bajnoka volt, szép eredményeket ért el. Vele jártunk a pékségekbe, ha valahol gond volt a normával. Panaszkodtak a lisztre, hogy rossz a minősége, nem lehet belőle sütni. Odamentem, megsütöttem, amit kellett, és miután kicsit jobban belenéztem a dolgaikba, kiderült, hogy lopnak. Hol többet, hol kevesebbet, és a probléma általában ebből fakadt. Aztán egyre feljebb kerültem, a 80-as években Moszkvában éltem néhány évig, én képviseltem Csehszlovákia élelmiszeripari ügyeit a KGST-ben. A bársonyos forradalom után pedig létrehoztuk a Szlovákiai Pékek és Cukrászok Céhét, amelynek elnökévé választottak.

1989 után kinek jutott eszébe, hogy eltűnt a polcokról a pozsonyi kifli?

Többen emlegették, hogy Szemes úr, a pozsonyiaknak talán ismerniük kellene a pozsonyi kiflit, így hát elkezdtük a témát népszerűsíteni. Támadt egy ötletem: hozzunk létre egy versenyt, hogy a pékek és a tanoncok tanulják meg ismét a pozsonyi kifli készítését, mert az általános pékképzőkben aztán nem oktatták, tudtommal csak egy helyen Pozsonyban. Elmentem az Incheba kongresszusi központ igazgatója után, hogy közép-európai versenyt szeretnék, a cél, hogy évente kiválasszuk a legfinomabb pozsonyi kiflit. Az igazgató egy egész csarnokot a rendelkezésünkre bocsátott 2006-ban. Ma ott tartunk, hogy csak Pozsonyban van 10-15 gyártó, aki készíti. Pedig amikor elkezdtük, sokan mondták a céhben, Szemes úr, nem lesz ebből semmi. De engem egy-egy ilyen vélemény annál inkább ösztönzött.

Miért látta szükségét, hogy a patkókat az Európai unió hagyományos különleges termékeinek listájára vetesse?

Néhányan itthonról és külföldről is azzal kerestek meg, hogy a pozsonyi kifli eredetileg nem is pozsonyi, hanem bécsi, azaz wiener kipferl. Én pedig győzködtem őket, hogy nem bécsi, hanem hagyományosan pozsonyi. A másik ok, hogy kiment az ember az ezredforduló utáni években a pozsonyi karácsonyi vásárra, és azt látta, hogy túróval meg lekvárral töltött kifliket árulnak pozsonyi kifli néven. Majdnem felrobbantam a méregtől, mondtam, hogy hát ez nem az, amire önök gondolnak, de azt a választ kaptam, hogy a pozsonyi kiflire mindenkinek megvan a saját speciális receptje. Néhányszor még próbáltam felháborodottan elmagyarázni nekik az igazamat, aztán úgy döntöttem, megnézem, milyen hivatalos lehetőségek vannak, így találtunk rá az európai unió hagyományos különleges termékeinek katalógusára, melynek célja, hogy hagyományos helyi receptúrákat őrizzen meg.

Hogyan zajlott ez a folyamat? Emelt valaki kifogást?

Három vagy négy évbe telt, míg a bejegyzési folyamat lezárult, nagyon sok hozzászólás érkezett, főleg Magyarországról, de az osztrákok és a németek is küldtek módosító javaslatokat. Volt ugyanis egy alapvető kritériumom, hogy 50-50 százalék legyen a tészta és a töltelék aránya. A magyarországi kollégák 60-40 arányt javasoltak, Béla bácsi, mondták, ezzel az aránnyal nagyon nehéz formázni a tésztát. Mondtam nekik, akkor egye meg a fene gyerekek, hát nehogy már ezen bukjon meg a bejegyzés. Attól mi még itt Pozsonyban csinálhatjuk 50-50 százalékos aránnyal. De be van jegyezve, és ez a lényeg, hiszen ez nagyot lendített a termék népszerűségén, mert ma is készítik, ismerik, és a lényeg, hogy fogyasztják.

/Veres István, fotó: Braňo Bibel/

Szemesnek áll a világ!


Burián János - významný rodák našej obce

Burián János

V roku 1852 sa v našej obci narodil Burián János známy jazykovedec, literárny historik, klasický filológ , pedagóg a zostavovateľ latinsko - maďarského slovníka. Jeho slovníky sa na školách používajú dodnes, jeho kniha Latin synonymika bola vydaná ešte aj v roku 2017.

Pochádzal z chudobnejšej vetvy zemianskej rodiny Buriánovcov. Narodil sa v roku 1852 v hornožitnoostrovskej obci Szemet (Kalinkovo)

Bol mimoriadne nadaným študentom, mal talent na jazyky, hlavne na latinčinu. Už ako 15 ročný študent sám začal študovať diela klasických autorov. Zmaturoval na gymnáziu v Pozsonyi (Bratislava) v roku 1870, ďalej pokračoval v štúdiách na univerzite v Budapešti (1873 – 1977), kde v roku 1877 získal učiteľský diplom v odbore klasická filologia  – klasické jazyky: latinčina  – gréčtina. Okrem rodnej maďarčiny ovládal plynule nemecky, taliansky, francuzsky, anglicky a počas svojho pôsobenia v, Lučenci a v Trenčíne prišiel do styku aj so slovenským jazykom a v meste Arad i s rumunčinou.

Burián János

Ešte počas štúdií na gymnáziu sa u neho prejavili pedagogické vlohy, a tak popri štúdiu pôsobil ako vychovávateľ mladých grófov Alexandra Pálffyho a Alexandra Andrássyho. V rokoch 1878 – 1879 pôsobil ako vyučujúci ašpirant na Pedagogickom výchovnom ústave pre stredné školy v Budapešti, v roku 1879 bol zastupujúcim pedagógom na Katolíckom hlavnom gymnáziu v Trenčíne. V rokoch 1877 až 1878 sa zúčastnil bojov počas povstania v Bosne. V rokoch 1879 – 1898 prednášal na Cisársko-kráľovskom štátnom hlavnom gymnáziu v Lučenci, kde okrem iného pôsobil aj ako učiteľ telesnej výchovy. Od roku 1898 až do roku 1921 bol riaditeľom Katolíckeho hlavného gymnázia v meste Arad (v dnešnom Rumunsku), kde zároveň pôsobil aj ako inšpektor školského obvodu (od roku 1913). Po skončení 1. svetovej vojny a rozpade monarchie sa jeho pôsobisko mesto Arad stal súčasťou Rumunska. Dňa 16. júla 1919 musel opustiť lýceum v Arade, napriek ťažkostiam ako 67 ročný viedol v meste novovzniknuté katolícke gymnázium. V lete 1922 však musel definitívne opustiť územie Rumunska. Usadil sa v Budapešti, kde ešte chvíľu pokračoval v pedagogickej činnosti na gymnáziu Ferenca Kölcseyho. Bol členom Filologickej spoločnosti. V Budapešti ostal žiť až do svojej smrti v roku 1926

Burián János- kniha Latin synonymikaPočas svojho pedagogického pôsobenia na gymnáziu v Lučenci sa zoznámil so svojou manželkou Oľgou rod. Pokorny, dcérou vtedajšieho mešťanostu Alexandra Pokorného (maď. Pokorny Sándor). S Oľgou sa zosobášili v roku 1883 v Lučenci, narodil sa im syn Géza.

Hoci nie často, ale o to srdečnejšie navštevoval svoju rodnú obec Kalinkovo, kde sa snažil podporovať kultúru a tiež úroveň vtedajšej ľudovej školy, či už finančne, alebo materiálne.

Zomrel 30. decembra 1926 v Budapešti, pochovaný je na Národnom cintoríne v Budapešti (Fiumei úti Nemzeti sírkert, predtým Kerepesi úti temető), žiaľ jeho hrob bol pred časom zrušený.

V roku 2016 bola v Kalinkove na počesť rodáka pomenovaná ulica Jána Buriána pri Kultúrnom stredisku.

  • m.: Terentius, Afer Publius: Adelphoe. Veselohra. Spolupráca - Pozdor Károly. (Budapešť, 1882)
  • Livius phraseologiája XXI. és XXII. könyvében. (Líviova frazeológia v XXI. a XXII. Knihe)(Lúčenec, 1890)
  • Meissner Károly: Latin phraseologia. (Latinská frazeológia - Spolupráca). (Budapest., 1891)
  • Latin synonymika. Iskolai használatra. (Latinský synonymický slovník pre školy)(Budapešť, 1892; 3. upravené a rozšírené vydanie v r. 1942, posledné vydanie tohto diela v roku 2017)
  • Magyar–latin szótár a középiskolák számára. (Maďarsko – latinský slovník pre stredné školy) (Budapešť, 1899; 2. upravené vydanie. 1906; 3. upravené a rozšírené vydanie. Korektor – Édes Jenő. 1943)
  • Latin–magyar szótár a középiskolák számára. (Latinsko – maďarský slovník pre stredné školy) (Budapešť, 1899; 2. upravené vydanie. 1906; 3. jav. upravené a rozšírené vydanie. Korektor – Édes Jenő. 1943)
  • Sallustii Crispi De bello Jugurthino. Spolupráca – Kara Győző. (Budapešť, 1905)
  • Stílusgyakorlatok Sallustiushoz, Ciceróhoz és Vergiliushoz. Latinské cvičenia štýlov – porovnávanie diel Sallucia, Cicera a Vergília;Spolupráca -  Kara Győző, Székely István, Wirth Gyula. (Latin stílusgyakorlatok. V.) Budapešť, 1908)
  • Az aradi kir. katholikus főgimnázium alapítványainak története. (Dejiny založenia Kráľovského hlavného katolíckeho gymnázia v Arade) (Arad, 1914)
  • Szemet híres szülötte- Burián János

Burián János - 1852Burián János - 1852. november 2. /Szemet/
† 1926 december 30. /Budapest/

Burián János kisbirtokos köznemesi családból származott, felvidéki Szemeth községben született 1852-ben. Pozsonyban érettségizett, majd Budapesten bölcsészetet hallgatott, s latin–görög–torna szakos tanári oklevelet szerzett. Már egyetemi évei alatt mély elhivatottságot érzett a tanítás iránt, s ezt remekül tudta ötvözni a vérbeli filológus kutató szenvedélyével. 15 éves korában mélyedt a latin auktorok behatóbb tanulmányozásába, amennyiben az iskolai szemelvényes olvasgatással, fordítással meg nem elégedve, egyes nagy ókori írókat a maguk teljességében igyekezett megismerni. Pálffy Sándor, meg Andrássy Sándor grófoknak volt ugyanekkor instruktora, tehát bizonyos tekintetben pedagógiai működését is megkezdteKezdetben Trencsénben tanított, majd 19 évig Losoncon. 1883 ban nőül vette Pokorny Sándor losonci polgármester lányát, kivel boldog házas életet élt. Ez is hozzájárult ahhoz, hogy minél eredményesebben foglalkozhasson a tudománnyal. Szeretettel fordult a modern nyelvek felé is: a németen kívül az olasz, francia, angol nyelvben volt jártas. Ismételten utazta be Német, Olasz, Franciaországot, meg Svájcot. 

Az Aradi Magyar Királyi Főgimnáziumba (ma Moise Nicoarã) 1899-ben nevezték ki. (1913-ban elnyerte a tanker. főigazgatói címet is), Az intézet szellemisége, a város közéletében aktív szerepet vállaló seregnyi tanár között igazán elemében érezte magát a már nem fiatal pedagógus. Egyre-másra közölte tudományos értekezéseit a Pfilológia Közlönyben és a Tudományos értesítőben. Lefordította és nyomtatásban megjelentette Terrentius testvérek c. vígjátékát.Ezt a Budapesti Nemzeti Színház 1912-ben be is mutatta. Latin frazeológia és synonimica című tanulmánya szakmai körökben kedvező visszhangra talált. Latin–magyar szótárát évtizedekig minden iskolában használták és használják a mai napig. Tankerületi főigazgatóként õ választotta szét az évekig egyazon épületben működő főgimnáziumot és főreált. A román csapatok Aradra való bevonulását követően (1919. május 17.) első igazgatója lett a saját épület nélkül maradt Katolikus Főgimnáziumnak. Kitartóan fáradozott a magyar oktatás új hajlékának felépítéséért, de idős kora miatt a megkezdett munkát már nem tudta befejezni. Még kiadta az iskola első Értesítőjét, majd 1921-ben nyugdíjba vonult, és repatriált Magyarországra.